Zvedavá Zoe

Dnes ráno v kuchynke spontánne vznikla debata ohľadne chlapov, ako inak! Pri káve sa diskutuje najlepšie. Začnete s kamarátkou a pridajú sa úplne cudzí ľudia, ktorí si pri vás varia kávu. Tak to bolo i dnes ráno.

Stáva sa vám niekedy, že vás znenazdania prepadne myšlienka, ktorá sa vám zobrazí ako farebný film bežiaci pred vašimi očami?

Mne sa to stáva bežne a vždy v tej najnevhodnejšej chvíli. Počas prezentácie v práci, alebo takto počas debaty so skupinou ľudí v kuchynke. Tentokrát to bol farebný film s rozprávkovou zápletkou o Múdrej pastierke a pri tom ako podmaz hrala hudba od Erasure, Oh L´Amour!

Hneď som vedela, že to bude nápad na článok a bude to dokonalá katarzia.

Pozorne počúvajúc sťažujúcu sa skupinku, som si uvedomila, že niekde po ceste počas nášho dospievania vo veselých 80tých rokoch sme sa stratili. Chalani vtedy bavili dievčatá, hudba bola celá o láske a vyvolávala v nás za každých okolností dobrú náladu. Dievčatá sa nechávali obdivovať a vracali chalanom nesmelé úsmevy a tešili sa z preukazovaného záujmu. Obe strany boli zdá sa viac spokojné vtedy, ako dneska.

Chalani už dievčatá nebavia, skôr naopak, pomáhajú im získavať vrásky na čele. Dievčatá sa už usmievajú čoraz menej a keď sa im chalan prihovorí, prvá myšlienka je v 90 percentách, čo chce ten úchylák trápny. Nedávame im za snahu kredit a zabudli sme sa tešiť z ich záujmu.

Ale späť k tomu ako vznikla debata. Kamarátka sa sťažovala, že udržuje „on-line“ priateľstvo s kamarátom z mladosti, ale keďže bývajú v iných mestách stretávajú sa párkrát do roka a väčšina vzťahu sa odohráva v „cyber“ svete. Chalanko má ale frajerku. Ups, dosť zásadný zvrat v inak obyčajnom príbehu. Motá jej hlavu už roky. Ona mu už x krát povedala, že sa necíti dobre v takom vzťahu a že jej to ubližuje. A čo urobí on? Na chvíľku sa odmlčí a o mesiac je všetko v starých koľajach. Potom sa raz za čas stretnú a ona sa z toho spamätáva ďalšie mesiace.

Iný príbeh padol do pléna od baby sediacej pri vedľajšom stole.

„No ja to chápem. Mala som takého chlapa, tiež niečo ako „pomer“. Nevedela som prestať písať mu  a on taktiež nie. Bolo to ako droga. Keď nepísal, chýbal mi a žiarlila som na neho, samozrejme úplne neopodstatnene. Nikdy mi nič nesľuboval, napriek tomu mi vždy písal a pripomínal sa. Stretávačky boli naozaj sporadické. Išlo skôr o milé konverzácie cez internet.“

Pred týždňom mi zasa napísal kamarát z Karibiku. Na otázku, ako sa má mi odpovedal, že fajn, akurát sa cíti trochu divne, pretože trávi celý svoj čas so samými babami. Pre upresnenie, má priateľku a nieje inak orientovaný…a to ani v hĺbke duše! To len poznámka pod čiarou pre tých, ktorí už mali na jazyku typický komentár. No áno, to bude „gei“.

Aby som to vyjadrila správne, zacitujem:

„Chlapi prídu, správajú sa ako k*k*t*. Strúhajú ksichty celé dni. Až po čase sa ukľudnia a potom sa s nimi dá sa vychádzať. Baby prežívajú všetko čo im príde do cesty na plno a nestrúhajú formu. Robia nové veci, zabávajú sa a sú tak nejak bezprostredné. Komunikácia a zábava s nimi ide prirodzene. Chalanom akoby chýbalo sebavedomie a nevedia sa uvoľniť. Hrajú sa na dôležitých, kým sa k nim dostaneš, robia také caviky, že až. A kto má na to nervy, presviedčať niekoho dookola, nech s vami prežíva ten život, keď už stojíte bosý na pláži a morský vietor vám previeva vlasy!“

Zrovna pri tejto našej debatke som si na jeho hlášku spomenula. Pobavilo ma to o to viac, že ten názor je od chlapa.

Nejak mám tiež pocit, že ženy sú stále otvorenejšie. Púšťame si do svojho života, srdca, myšlienok iných, prijímame a dávame. Sme emocionálne. Opakovane sa sklamávame a opakovane máme zlomené srdce. Opakovane žiarlime a opakovane sa hádame. Opakovane odpúšťame a opakovanie analyzujeme kde sme urobili chybu.

Jeden kolega mi raz povedal, že je to prejav ženskej hlúposti a naivity. Ja si naopak myslím, že je to prejav vôle žiť, prejav zdravej zvedavosti a záujmu o svoje okolie.

Ďalší muž mi pred nedávnom predostrel myšlienku o tom, ako žiť bez sklamania a ako nikomu neublížiť.

„Ja nikomu nič nesľubujem, takže som fér. Zároveň keď s niekým trávim čas, nič sa nedeje. Kde sa nič nedeje,  nič sa nemôže pokaziť a ani sa nikto nemôže zraniť.“

Na prvý posluch je to logické nie?

Keď ďalej uvažujem nad týmto názorom, som si stále viac istá, že je to skôr rezignácia na život a nedostatok pokory, o ktorej som písala v minulom článku. Vlastne je to okrem iného aj alibizmus. Takýmto spôsobom si  môžeme dookola brať čo sa nám zachce a nikomu nič zo seba nemusíme dávať. Dosť pohodlné nemyslíte?

Keď to rozvediem úplne do hĺbky, vlastne tomu druhému hovoríme svojim  postojom, že nám na ňom nezáleží a je nám úplne ukradnutý. Tak, či onak sa nás to netýka.

Keď som položila otázku, prečo tak dobrovoľne žije, odpoveďou bol nejaký príbeh o niekom, kto ho raz sklamal s dovetkom, že si dá pozor a druhýkrát nebude tak hlúpy.

Vysvetlenie tejto odpovede, zasa z úst muža – „Môže za to krehké mužské ego“. (v preklade ofukujte nás a my sa možno rozhodneme, že sa ešte niekedy odvážime poctiť vás našim záujmom a opustíme bezpečie svojej nudnej pohodlnosti.)

Strach zo zranenia a naše ego nám bráni byť otvorený. A tak vytvárame polovičaté vzťahy, nevzťahy. Berieme si čo sa nám páči, ale na oplátku odmietame dať to čo potrebuje ten druhý. Taký obojstranne „dobrý“ obchod, však? A doslova obchod. Pretože pri debatke vyvstala viackrát otázka: „Ak niečo urobím, čo z toho budem mať?“

A tak si budujeme barličky- vzťahy, nevzťahy a niekto aj celú skupinu „obdivovateľov, alebo obdivovateliek.  Obdivovateľky sa nemajú šancu priblížiť k nám a ublížiť nám. Ale keď sa ráno budíme osamelí a smutní, pozrieme sa na mobil a zahreje nás pocit, že tam je pár jedincov, ktorí nás predsa obdivujú . Keď máme zlý deň napíšeme im a oni vždy zareagujú, poľutujú a prejavia záujem. Na našich „grupies“ sa dá spoľahnúť.

Volám ich grupies, pretože mi  pripomínajú bandu žien pod pódiom Johna Lennona, ktorá cestovala po celej Anglii s ním. Nič o ňom nevedeli a napriek tomu dokázali pod pódiom odpadnúť z nadšenia a stresu nad jeho prítomnosťou.

Chcem byť „grupie“? Chcem svoj život stráviť tým, že budem niekomu robiť svedka, jeho osamelého, alebo vyprahnutého vnútorného života?

Túto otázku by sme si mali položiť skôr, ako otázku, čo zo vzťahmi, ne-vzťahmi a kamarátstvami, ne-kamarátstvami.

Pre mňa je odpoveď úplne jasná!

Nechcem byť niečia „grupie“.

A ako múdra pastierka, nechcem plniť úlohy typu, príď, ale nebuď ani oblečená, ani nahá, ani na voze, ani pešo, ani cez deň, ale ani v noci…len aby som si zaslúžila niečí úprimný záujem.

Chvalabohu v dnešnej dobe nemusíme plniť úlohy a zodpovedať hádanky na to, aby sme si zaslúžili to čo nám dávno patrí.

Máme slobodnú vôľu, môžeme sa otočiť a povedať nemám záujem o tvoje úlohy! Dávam ti šancu, raz dvakrát, pretože každý má nárok na reparát.

Ale nie do nekonečna. Nemusím donekonečna plniť úlohy a dokazovať, že som hodná tvojej pozornosti a záujmu v akomkoľvek ohľade.

I napriek tomu sa nechá tu a tam vtiahnuť do tejto hry každý z nás. Tak uvažujem, prečo? Prečo sa tak bojíme uplatniť svoju slobodnú vôľu?

Časť odpovede je v tom, že slobodná vôľa ide ruka v ruke so zodpovednosťou za vlastný život a za vlastné rozhodnutia.

S tým súvisí určitá vyhranenosť a ľudovo povedané „gule“ na to, aby sme otvorene vyjadrovali svoj názor a slušne hovorili nie. Zároveň však prijali následky za naše konanie.

Dnes ráno som čítala blog na smečku od jedného blogera, ktorý o tom práve píše vo svojom článku.

Tiež ho mrzí, že ľudia namiesto toho aby na rovinu povedali, prepáč nechcem ísť s tebou na pivo, vymyslia si bájku o tom ako nemajú čas a stretnete ich na tom pive s kolegami z práce.

A ja s tým blogerov súhlasím a dodávam, že mnohí z nás si ešte sami pripadáme ako blázni. Cítime sa zle pri tom absurdnom stretnutí. Bájkar “čo nemá čas”, ten je v pohode! Necíti sa ani pri najmenšom hlúpo.

Strach z nás nerobí dobrých ľudí. Nezáujem a nezainteresovanosť z nás nerobí férových ľudí. A ubližujeme si navzájom hlavne tým, že si nedokážeme ani do očí povedať pravdu.

Kamarátke som nakoniec poradila v najlepšej viere, nech s pokorou opustí tento nezdravý vzťah a so sebaúctou nasleduje svoje potreby a nerobí chalankovi „krovie“.

Baby pri vedľajšom stole som sa opýtala, či radšej neprehovorí s manželom o tom, že jej chýba pochvala a citové vyjadrenie a na písanie s cudzím mužom nech sa vybodne.

Kamarátovi som zaželala nech si užije Karibik s tými, ktorí o to stoja. Či už to budú samé ženy, alebo miestny túlavý pes. S dovetkom, že len čo budem mať peniaze sa prídem rada tešiť s ním.

Mladému mužovi, ktorý „nič nesľubuje“, „nikomu neubližuje“ a „nikdy sa s ním nič nedeje“ môžem odkázať iba, že keď sa rúbe les, vždy lietajú triesky. Keď sa človek bojí, nech nejde do lesa. Keď nič zo seba nedáva, nemôže ani nič očakávať. Keď nevystúpi zo svojej „zóny“, nikdy nezažije nič úžasné a neposunie sa nikam „za svoj tieň“.

Ale, čo ja o živote viem! Snažím sa radiť len keď sa ma pýtajú.  Hádam, skúšam, mýlim sa, pýtam sa a snažím sa pochopiť.

Dokončím tento článok snáď pozitívne.

Už viem, že krídla si dávame sami a nik iný nám ich preto nemôže vziať.

Takže sa musíme sami rozhodnúť, že ich na čas chceme z nejakého dôvodu odložiť.

Niektorí z nás, ktorí sme melodramatickí, ich dolámeme a odhodíme z mosta do Dunaja.

Chvalabohu za imaginárne krídla, dajú sa i napriek melodramatickým rituálom znova, jednoducho privolať a nasadiť, ihneď  ako sa rozhodneme prestať sa ľutovať.

Rovnako sa rozhodujeme sami, či budeme žiť život „grupies“, alebo prežijeme každú sekundu svojho bytia tým, že budeme hlavnou postavou vo svojom vlastnom filme.

Želám každému ,aby ten jeho film bol, akčný, dramatický, romantický a strhujúci tak, ako len život môže byť.