Zvedavá Zoe

Tiež sa vám niekedy stáva, že chcete s niekým riešiť „problém“ a ten druhý sa na vás pozerá, ako na mimozemšťana?

Niektoré veci sa vám zdajú dôležité, ale v očiach príjemcu informácie čítate nezáujem o míňanie energie na danú situáciu?

Do nedávna som si myslela, že je to ukážka toho, že ten človek vás má ľudovo povedané „v paži“.

Omyl! Nemá to s vami nič spoločné.

Dnes si myslím, že máte iba proste tú česť sedieť, alebo stáť oproti  takzvanému „Zametačovi pod koberec“. Človeku ,ktorý nemá rád konfrontácie a nerád rozpráva o citoch, pretože  emócie ho dosť desia.  Navyše má obrovský osobný priestor a keď mu do toho priestoru vtrhnete s otázkami ohľadne zdieľania citov a názorov, vyvolávate v ňom automatický odpor a nasleduje odmietnutie.

Inštinktívna obrana osobného priestoru.

Nedávno som niekde čítala, že introertní ľudia niesú tak nudní a nemajú tak obmedzený vnútorný svet, ako by si niektorí extroverti mohli myslieť.

Iba je pre nich nadmieru ťažké nájsť niekoho, koho by dokázali mali radi viac ako seba, alebo aspoň približne tak, ako seba . Nevedia sa totiž nadchnúť nad nikým tak veľmi, ako nad sebou samými. Na okolí vaščinou vnímajú hlavne jeho nedokonalosti a jeho chyby.

A zo všetkých týchto dôvodov, s vami potom niesú ochotní zdieľať ani svoje názory a ani svoje pocity. A už vôbec im nestojí za námahu tráviť svoj drahocenný čas riešením niečoho, čo ich netrápi a zdá sa byť len vašim stupídnym problém.

„Zametači pod koberec“ sú zväčša introverti. Niektorí úplne jasní a iní takzvaní „klamači telom“.

„Klamači telom“ sú introverti, ktorí na vás pri zoznámeni vytiahnu svoj „uvítací výbor“, ktorý sa tvári veľmi extrovertne.

Zahrajú vám  s ním divadlo, aby vás ako správneho „psychoanalytika“ zmiatli a hlavne zaujali.  Potom keď uznajú, že sa už snažili dosť, stiahnú sa.  Chudák otvorený „psychoanalytik“  potom stojí pred zabuchnutými dverami a analyzuje, „kde asi kolegovia z NDR udelali chybu!“

Nuž, nikde znie moja odpoveď. Konali tak ako im prirodzenosť káže a narazili na svoj úplný protiklad.

Keď sa „psychoanalytik“ stretne so „zametačom “ v kamarátskom a nebodaj partnerskom vzťahu, tak to zvačša na začiatku iskrí zvedvosťou. „Zametač“ má skoro vždy pripravené nádherné a strhujúce divadlo svojho  „uvítacieho výboru“ . Potom nastane fáza sklamania zo strany „Psychoalanytika“, ktorý si po čase uvedomí, že je to len divadielko a keď predstavenie skončí nič po ňom neostane.

Postupne začnú mať obaja pocit, že to celé nikam neviedie a komunikačná linka viazne stále viac. Čím viac komunikácia viazne, tým viac „psychoanalytik“ tlačí na „zametača“ a núti ho k vysvetleniu dôvodu.

„Zametač pod koberec“,  na druhej strane  vydesený nátlakom, už nezametá iba témy pod koberec, ale sám tam celý zalezie a tvári sa, že neexistuje, aby nemusel odpovedať na otázky typu: „Čo si myslíš?“ ,„Čo cítiš?“, „Kam to celé vedie?“ a nemusel sa obťažovať  zo svojej bezpečnej ulity von do nebezpečného sveta.

„Konfrontátor“, „psychoanalytik“ a  „extrovert“ v jednej osobe chce všetko a hneď, pretože zvačša sa už rozhodol a má jasno v tom, čo chce. A ak aj nie, tak sa vlastne rozhodovaním ani netrápi, pretože sa riadi inštinktom.

„Zametač pod koberec“ si otázky v súvislosti s iným človekom zvačša nikdy nekladie. A niesú mu príjemné. Veď toho druhého človeka sa to netýka, čo je ho vlastne do toho? On je sám so sebou spokojný a akokoľvek sa rozhodne, je si istý, že to bude v jeho vlastnom najlepšom záujme. Nepotrebuje to analyzovať s ohľadom na iného človeka.

Následne „konfrontátor“ konečne  akceptuje  fakt, že on nieje ten, ktorého sa rozhodol „zametač pod koberec  „mať rád“ aspoň približne tak, ako sámého seba.

A mal by sa sťiahnuť, pretože v opačnom prípade „zametač pod koberec“ bude nútený sa odplaziť štvornožky pod kobercom, až tak ďaleko ako sa dá.

V každom prípade, „konfrontátor“ chvíľku ešte bude neveriacky stáť na mieste a „paličkou“ šťuchať do „zametača“, aby videl čo sa stane. Keď konečne uverí, že sa nestane  vskutku NIČ, konečne sa  otočí, prestane márniť čas analyzovaním chladnej skaly.

Je fajn keď dokáže „konfrontátor“, „psychoanalytik“ a  „extrovert“ vo svojej otvorenosti nájsť dosť veľkorysosti, aby sa nad tým zasmial a išiel rovnako otvorený a s úsmevom na tvári ďalej. A trochu ubrzdi svoju obrovskú energiu, aby nezahral na záver  teatrálne „odchodové divadlo“.

Nakoniec sa kruh pekne uzatvára. „Zametač“ prvé dejstvo otvorí svojim divadelným „uvítacím výborom“ a „konfrontátor“ uzavrie posledné dejstvo veľkým finále, zväčša  plným emócií.

Ešte šťastie, že na svete je banda „konfrontátorov“ a „psychoanalytikov“, ktorá sa teší sa na iskry, hádky, emocionálne výbuchy, vášeň, nadšenie, hnev, búchanie dverí, plač, smiech a hrejivé teplo v okolí srdca, ktoré ich zaplaví vždy, keď na zlomok sekundy, alebo viac uvidia v tom druhom človeku , jeho hĺbku a ďalšiu skrytú vrstvu.

Pretože oni veria, že práve tie skryté vrstvy sú vzácne a robia z nás výnimočné,  zaujímavé bytosti a dávajú nám jedinečnosť.

„Psychoanalytici“ a „konfrontátori“ žijú z takýchto momentov, veria, že toto je ten pravý dôvod, pre ktorý sa oplatí žiť. Myslím, že sa to volá ZDIEĽANIE.

Rovnako považujem za šťastie, že po svete chodí minimálne dvakrát tak veľká banda „zametačov“, ktorí tak isto silno  prežívajú svoj vnútorný svet a všetko sa točí okolo ich osoby.

Hlavne je všade kľud a bezpečno a nik nenarúša pokojní hladinu „Nič“ ich osobného priestoru. Takže majú aj oni svojich kamarátov s ktorými si navzájom  ukazujú svoj „uvítací výbor“  a druhá strana ho neanalyzuje a nežiada viac.  Hrajú sa spolu na divadlo a vytvárajú svet, v ktorom sú oni hlavní hrdinovia.  A obecenstvo tlieska, skanduje a raduje sa.

Nakoniec všetci môžu byť šťastní. „Konfrontátor“ so svojou operou i „Zametač“ so svojou telenovelou. Ide len o to, správne si nájsť svoju preferenciu. Nemyslíte?