Zvedavá Zoe

Vždy keď mi niektorá kamarátka rozprávala príbehy o tom, ako sa nejaká žena namotala na muža z internetu, ktorého nikdy nevidela, som si v duchu povedala: „To sa predsa nedá! Buď musí byť úplne hlúpa, alebo je to vymyslená historka.“

Čoskoro som sa mala naučiť, že ani jedna moja domnienka nie je nutne pravdivá.

My ženy sa totiž „zaľubujeme“  hlavne ušami.  V prípade internetu uši nahrádza „čítanie človeka“ a tým sa otvára nekonečne veľký priestor pre domnienky, snívanie a domýšľanie si vecí po ktorých túžime.

Navyše retušované fotky prikrášľujú spoľahlivejšie ako tvrdý alkohol a o citoch sa píše ľahšie, ako sa o nich rozpráva. Klamstvá sa servírujú v krásnych rozvitých vetách, ktoré sa formulujú aj hodiny a nechcená komunikácia sa ruší jediným stisnutím tlačítka DELETE.

Dá sa tu zmiznúť bez stopy a bez prílišnej námahy.

Na zoznamke má každý nejakého svojho „zasväcovača“, alebo prvú pisateľskú namotávku. A taká amatérka ako ja, ktorá nemala s komunikáciu na internete absolútne žiadne skúsenosti zväčša získa  „Bájkara“.

Marek tvrdil, že je slobodný otec dvojročnej dcérky a je hasič. Profilová fotografia, ako inak na brehu jazera, pod slnečníkom naštylizovaný do pol pása nahý, dokonale vypracovaný hrudník a deltové svaly a na obrovských bicepsoch sa vynímali jeho vikingské tetovania. Dokonalý kontrast „drsňáka-kriminálnika“ s telom kulturistu a vzorného „otecka“ – záchranára životov. „James Dean style“!

Rovnako na „James Dean style“ začal konverzáciu otázkou: „Ahoj, Neruším?“

Každodennou konverzáciou si budoval „silu zvyku“, ktorá je tak mocná pomocníčka manupulácie.

Bol to muž mála slov a veľa otázok. Pri získavaní záujmu a systematickom namotávaní používal nasledovné zásady.

Zásada 1. Ozývaj sa každý deň, zaujímaj sa o osobu na druhej strane a konštantne jej klaď dostatok konkrétnych otázok, na ktoré žena po väčšine dokáže odpovedať celý deň a samozrejme ju poľutuj pri únave a prejav pochopenie pri zlej nálade.

Marek hasič: „Ako sa dnes máš? Aký bol tréning? Čo si robila cez víkend? Ako bolo na služobnej ceste? Kedy si dorazila chúďatko ubolené? Dúfam, že zranenia z preteku nie sú veľmi vážne? A tak podobne.

Zásada 2. Pamätaj si dôležité veci a po pár dňoch sa k nim vracaj, aby  žena mala pocit že máš záujem, pretože bežný chlap si predsa nepamätá čo mu žena hovorí, už na druhý deň.

Marek hasič: Už máš odcvičené? Psík už je vyvenčený? Kedy odchádzaš na tú  služobku? A budeš tam dlho? Kedy sa vraciaš domov? A tak podobne.

Zásada 3.  V neposlednom rade klaď  sem tam jemné nenútené komplimenty. Čo je ale najdôležitejšie, nikdy sa nevzdaj svojej prvej „pick up“ liny, ktorá tak dobre účinkovala na dámu a raz za čas sa uisťuj, že SKUTOČNE NEVYRUŠUJEŠ.

Marek Hasič: Práve si dorazila z letiska? Tak to nevyrušujem keď si s „chlapom svojho srdca?“ (akože so psom). Určite stráži svoju peknú paničku. Také dievča ako si ty som ešte nestretol. Si šikovná, určite to dokážeš. Máš dobrý prístup k veci a vidíš ako si spolu rozumieme.  A fúra iných rafinovaných psychologických háčikov.

Po dvoch mesiacoch písania som bola dokonale zvedavá na „ viac tohto“ chlapa.

Písal veľmi láskyplne o svojej dcére a dobrodružne o svojej práci.

Postupne po mesiacoch písania ma kilomertáž 3,7km uvedená pri jeho mene iritovala stále viac. Až nakoniec nasledovala logická otázka. Kedy sa uvidíme na živo?

„Kľudne sa môžeme vidieť naživo, nemám s tým problém a vôbec si neni netrpezlivá.“ Odpoveď prišla takmer okamžite.

A tak sa chystalo moje prvé osobné stretnutie s „takmer dokonalým“ chlapom zo zoznamky. Dohodli sme sa, že spolu pôjdeme do kina. Miesto a čas bolo dané s tým, že sa nemôžeme minúť. Veď meria vyše meter deväťdesiat a je to kulturista. Bude tam vyčnievať.

V deň stretnutia začala naša konverzácia nasledovne.

„Ahoj, ako sa mávaš? Len dúfam, že lepšie ako ja. Včera som robil a mali sme celkom slušný ohník pri Univerzite. Určite si o tom počula v správach. Do toho fúkal vietor, takže som bol celý mokrý a teraz  to má svoje výsledky.“

Chvíľku sa ľutoval, že sa nemá kto o neho postarať a ani ho zohriať.

Nevinne som sa mu ponúkla, že mu prinesiem kuraciu polievku.

„Tak kuraciu polievku som dnes už mal.  Mamka mi ju priniesla. Ešte že mala dovolenku, utekala hneď postarať sa o synáčika.“ Prišla mi okamžite správa.

Po nej ešte miliónová mužská fráza na záver: „Je mi to ľúto a sľubujem, že ti to vynahradím.“

(A nebezpečenstvo stretnutia je zažehnané.) Pomyslela som si za neho.

Nasledoval týždeň podrobnej konverzácie o postupe jeho choroby.

„Ako sa dnes máš? Ja už sa mám lepšie, ale som vypísaný do piatku. Sťahujem si filmy z internetu aby som sa nenudil. Ktoré si nevidela? Rád si ich pozriem s tebou znovu.“

Nasledovalo to obdobie, keď Bratislavou prebehla tisícročná voda. Takže sme si písali každý deň a v tých najdivnejších časoch. Ja skoro ráno keď som išla do práce a on neskoro v noci, keď sa vracal z terénu do ubytovne. Ďalšie týždne bolo úplne jasné, že sa nám nepodarí stretnúť.

Nejak som si s ním nevedela prestať písať a jeho práca mi pripadala dobrodružná.

Voda opadla a zasvietilo slnko, všetko sa zdalo lepšie a aj naša konverzácia bola optimistickejšia. „Robím ešte v pondelok, utorok a potom mám až do soboty voľno.“ Oznámil mi Marek.

„Ja robím od pondelka do piatku od ôsmej do piatej a inak mám voľno, ako vždy.“ Odpovedám v očakávaní.

„No ja robím ešte dnes a zajtra a potom mám voľno, čo na to povieš?“ Opakuje Marek svoju nevyslovenú otázku.

„Takže to nechávaš na mňa?“ Uisťujem sa neveriacky, že snáď čaká, že ho pozvem na rande ja.

„Teraz asi áno. Mám v hlave vzduchoprázdno. Som ako puding.“ Reaguje pasívne.

„Asi si veľmi unavený a cvičenie neprichádza do úvahy. Mohli by sme teda zájsť kina, keďže stále hrajú ten film.  Alebo môžeme ísť na kávu, alebo na prechádzku do lesa so psom.“

Doteraz nechápem svoju reakciu, ale súhlasila som so stretnutím a zasa som sa pristihla, že ho vlastne organizujem sama.

V deň stretnutia ma ovládol divný pocit. Pozrela som sa na mobil a tam mi svietila jedna nová správa. Ako to už so ženskou intuíciou býva, vedela som už, že to neveští nič dobré.

„Neviem, či to stihnem presne na šiestu, bývalá mi priniesla malú, že vraj si musí niečo vybaviť. Tak dúfam že si do šiestej pre ňu stihne prísť.“

Nuž „NESTIHOL“! Ani na šiestu, ani na pol siedmu a ani na siedmu. A zjavne „nemal“ ani prístup k mobilu, pretože ani správa o tom čo sa deje nejak neprichádzala.

Tak som si len vzdychla a spomenula si na frázu: „Ženy občas odmietajú proste vidieť, že ich princ v striebornej zbroji je v skutočnosti iba blbeček so staniolom na hlave.“ A s týmto ponaučením som radšej išla spať.

Na druhý deň večer mi na mobile zablikala správa. „Malá je stále u mňa a bude tu až do piatku. Mrzí ma to. Vynahradím ti to ako len budeš chcieť.“

Napísala som mu, že sa chcem stretnúť a poslala mi telefónne číslo. Uznávam, dosť skratová reakcia! Pôvodne som mala v pláne to odignorovať, ale nevydalo.

Správa ostala pár týždňov bez odpovede.

Ako vždy volala som o radu Kláre a konečne som si priznala, že tri mesiace každodenného zvyku a rutiny písania si s jedným človekom a následné úplné ticho na mňa prekvapivo zapôsobili tak, že som prežívala určité „abstinenčné príznaky“, ktoré vôbec neboli príjemné.

Zistila som s veľkým prekvapení, že sa dá namotať na niekoho koho vôbec nepoznáte, pretože si zvyknete na istú rutinu a tá vám potom chýba. Rovnako prekvapene som si uvedomila, že ja povodne odporkyňa internetu som tak trochu závislá na chatovaní!

Klárina rada znela:

„Nič sa nedá robiť pri najhoršom usporiadame vo vinohradoch opekačku a zapálime trochu väčší oheň. Musí byť ale o dosť väčší, aby zavolali aj hasičskú jednotku z Petržalky a nie len z Ružinova.

A to už sme sa zabávali. Kontrovala som jej dokreslením situácie nasledovne: „Budem stáť na kopci a keď prídu, celá od sadze sa postavím pred nejakého meter deväťdesiat vysokého, potetovaného hasiča so slovami – „Ty si Marek? Prečo si do pekla nezavolal? A za mnou apokalyptický výjav celej vinice v plameňoch.“

„By čumel ako puk, iba by si asi pomyslel Moja, že si tak trochu psychopat.“ Kontrovala mi Klára.

Nuž ako sa hovorí, čas a humor liečia. A tak keď o pár týždňoch prišla správa:

„Vôbec to nemalo s tebou nič spoločné. Mali sme v rodine nešťastie a týkalo sa to mojej dcéry. Do včera bola v nemocnici, ale už je doma. Chcem sa s tebou stretnúť, ale ak ma už nebudeš chcieť vidieť pochopím to.“

Nenapadlo ma nič lepšie, ako okamžite odpísať, že so stretnutím súhlasím. (Zároveň som si trieskala hlavu o stenu, že si neviem pomôcť). Jediné na čo som sa zmohla bola požiadavka, že keď sa chce stretnúť má mi zavolať.

„Ahoj tu je Marek, sľúbil som ti že ti zavolám tak ti volám.“ Oznamuje mi.

„Ahoj, tak čo sa teda stalo prosím ťa. Je všetko v poriadku?“

V telefóne sa ozval ťažký vzdych. „Nechcem o tom hovoriť takto. Porozprávam ti detaily, keď sa stretneme osobne.“ Znovu ťaživé ticho a dlhá odmlka v telefóne.

„ A ako sa máš?„ skúsila som nadviazať opätovne rozhovor.

„No mal som sa už lepšie, ale už je v poriadku. Nebolo mi všetko jedno.“

„Tak to som rada, že už je v poriadku!“

„A ty sa máš ako? Dusty je v poriadku?“

„Takže si ešte v práci?“ odpovedala som na otázky a snažila som sa obrátiť konverzáciu aspoň trochu smerom k nemu.

„Ešte áno, do zajtra do siedmej rána. Ale nechcem ťa vyrušovať keď už spíš, dobrú noc.“ Odpálkoval ma až veľmi rýchlo.

„Dobre tak si zajtra zavoláme. Po piatej mám voľno, môžeme skočiť na kávu.“ Nakoniec  som to stretnutie predsa len navrhla zasa ja. Chytala som sa za hlavu, že som si nezahryzla do jazyka.

Na druhý deň som už aj odišla z práce a Marek stále nevolal. Už som sa sama seba pýtala ší netrpím halucináciami. Nedohodli sme sa tak?

„Som mimo Bratislavy a prídem až o pol desiatej, mohli by sme sa dohodnúť už na pevný termín, piatok večer o deviatej?“ Prišla mi správa večer.

Zavolala som Kláre so svojimi obavami. „Je to divné! Mám pocit, že je ženatý. A že iba tak klame.“

Klára sa rozohnila: „Bože žiaden ženatý chlap nemôže ísť na rande v piatok večer o 9tej. Žena by ho sledovala po meste so sekáčikom na mäso. Ty vôbec nemáš skúsenosti so ženatými mužmi. Neboj sa určite príde. Skôr by som sa bála toho, že vás po meste bude prenasledovať skupina požiarnikov ako „back up“ keby ho pri tebe porazilo od neistoty. Veronika, keby ten kripel  náhodou, predsa len neprišiel zavolaj mi! Prídem namiesto neho a opijeme sa spolu v meste. Zbalíme niekoho, aby tvoj make-up neprišiel nazmar!“

V piatok večer 8 hodín mi prišla SMS. „Prepáč dnes nemôžem, nemám stráženie pre malú. Volala mi mama, že nemôže.“

„No to myslíš vážne? A predpokladám, že cez víkend pracuješ!“ Tak toto je i na mňa veľa.

„ V sobotu pracujem, ale v nedeľu som doma a sám.“ Odpovedá s kľudom Angličana Marek.

Objavili sa mi od zlosti červené kruhy pred očami. A ja mám čo s tým, že PÁN je SÁM DOMA!!!!!

Ešte hodinu som sedela v posteli a formulovala odpoveď. Dopracovala som sa od pôvodnej správy „so sám doma si vytri riť“, cez „to má byť pozvanie na natáčanie ďalšieho pokračovania filmu Sám doma 6, až na to, že namiesto Culkina hráš hlavnú rolu ty?„ až po konečnú verziu. „Prosím ťa, tak keď pôjdeš z roboty o siedmej ráno zavolaj mi. Vymyslíme niečo spontánne a nebudeme už nič takto plánovať. Nebaví ma tešiť sa a opakovane byť potom sklamaná.  A ak ani to nevyjde, tak to tak asi proste malo byť.“

Ako to už tak býva, náhoda je sviňa. V tej istej dobe som spomenula túto historku svojej kamarátke, ktorá sa dosť dobre pohybuje na internete a dozvedela som sa aj to čo som nechcela.

Marekova fotografia je stará desať rokov a on je minimálne rovnako dlho na zoznamkách všetkého druhu, kde balí enormné množstvo žien. Jednej tvrdí, že je hasič, druhej policajt, tretej, že je šoférom bohatého podnikateľa atď. – dokonalý agent CIA na úteku!

Nemá jedno, ale dve deti a to či je ženatý som radšej ani nechcela vedieť. Hasičom, kedysi bol, ale roky už vraj pracuje ako policajt.

Celá jeho trojmesačná konverzácia bola vymyslená rozprávka, ktorá bola podložená prípadmi z médií, ktoré jej dávali dokonalé alibi.

Chvalabohu som o ňom už nikdy nepočula. Zato sa pokúšal nadviazať konverzáciu s ďalšími dvoma mojimi kamarátkami a svoju konverzáciu začal ako inak: „Ahoj, Neruším?“

No aspoň v týchto dvoch prípadoch sa odpovede nedočkal.

A ja som sa vďaka nemu ako prvé na internetovej zoznamke naučila, že čítať treba hlavne medzi riadkami a že je fajn dôverovať, ale lepšie je preverovať.