Zvedavá Zoe

Keď sedím na svojej terase a pozerám sa na slnkom zaliate kvitnúce ruže, ktoré sa do rytmu kymácajú vo vetre.

Keď sa prechádzam s priateľmi po nádhernom, priam rozprávkovom lese a sledujem, ako šťastne sa naháňajú naše psi, ktoré nenapadne riešiť nič, iba radosť z pohybu.

Keď sedím večer na romantickom korze pri Dunaji, pijem víno a ty sa na mňa usmievaš.

Keď šoférujem našlapané športové auto, ktorému spod kapoty veselo brble silné turbo a z reproduktorov sa ozýva moja obľúbená hudba.

Keď ráno pijem lahodnú kávu na terase horskej chaty, slnko mi príjemne zohrieva tvár a bosé nohy mi šteklí hebká psia srsť.

I keď sedím večer pri tebe, nohy mam prepletené pomedzi tie tvoje a vnímam, aké príjemné teplo sála z tvojho tela.

Aj vtedy mi stále hlavou letia milióny myšlienok.

Čo keby, čo bude, čo bolo a škoda toho všetkého, čo nebolo.

I napriek všetkému krásnemu, ako abstinujúci narkoman prežívajúci svoju ďalšiu recidívu, hľadám odpovede na otázky, čo by bolo, keby!

Ako sa zbaviť tých nánosov zbytočných myšlienok a zaťažujúcich „čo keby” a sústrediť sa naplno na prežívanie tých krásnych chvíľ? Táto otázka ma trápi stále viac. Najzbytočnejšie otázky sú tie, ktoré okupujú myseľ najdlhšie.

„Nádych a výdych, nádych a výdych. Selektuj myšlienky, veď skutočne žiť sa dá iba tu a teraz.

Čo nebolo, môže byť. Čo bolo, už nevrátiš. Čo bude, bude.”  Opakujem si stále dookola.

A keď sedím večer pri tebe, nohy mám prepletené pomedzi tie tvoje, chcem vnímat jedine to príjemné teplo, ktoré sála z tvojho tela.  Ukľudnuje a dáva silu.  Rovnako, ako vietor ovievajúci tvár, mi dáva odvahu. Tak, ako slnko láskajúce tvár, mi dáva nádej a pozitívne myšlienky.  A hebké, živé klbko srsti vysiela mojim smerom nesmierne množstvo úprimnej neskrývanej lásky, ktorá nič nežiada.

Byť plne prítomný „tu a teraz“,  to je to najmenej, ako si môžem uctiť všetky tieto dary.

Cítim, že to stojí za námahu a stojí to za ten vnútorný boj. Pre všetky tie krásne prežitky a pre všetky tie silné emócie, ktoré z nás robia to jedinečné a krásne – ľudské bytosti. S našimi radosťami, smútkami, slzami, smiechom i vráskami z trápenia.

Bez nich, sme len bezduché schránky, bezcielne blúdiace po tomto svete, čakajúce kým zmeníme hmotu a tvar. Bez nich, po nás ostane iba prázdno a pusto – nič.