Človek si celý život vyberá cestu, ktorou bude kráčať. Vyberá si ako sa postaví ku každej jednej situácii, ktorá ho na tej ceste stretne. Fajn na tom je, že žiadna cesta nieje ultimátna. Môžeme sa rozhodnúť zmeniť smer kedykoľvek.
I tá najkrajšia duša a najpozitívnejší človek má v živote chvíle, keď ho stiahnu spodné prúdy, ako ich volám ja.
Alebo sa z človeka stane na chvíľu Hulk, ako to hovorí moja dobrá kamarátka.
Náš obranný systém nás núti stavať bariery vo forme negatívného myslenia a budovania schém, ktoré nás chránia od prežívania tých istých bolestí uzatváraním sa do seba a nevydávaním svojho zraniteĺného, ľudského, pozitívneho navonok. Alebo nás iba prosto ovláda ego. A búranie oboch stojí čas a energiu. To je mi viac než jasné, napriek tomu ,ale….je krásne, ak sa rozhodneme väčšinu situácií v živote prežiť a posúdiť pozitívne.
„Prečo sa trápiť nad niečím čo nemáš pod kontrolou?“
Volám to zbieranie odpadkov, ktoré postupne kypia z každej našej myšlienky, keď ich príliš dlho schraňujeme.
Prečo to? Keď možeme zamerať svoj zrak a pozornosť na krásny deň? Na to, že svojim komplimentom rozosmejem cudzieho muža v obchode, alebo na ulici? Nato, že potešíme staršieho pána na prechádzke so psom tým, že zastaneme a vypočujeme si jeho príbeh? Nato, že zavoláme svojmu blízkemu a povieme mu ako nám chýbala a že ho radi počujeme?“
Písanie može byť rovnaké….
Napriek tomu, že by to malo byť príjemnejšie a jednoduchšie písať o pozitívnych veciach, píšeme o nich veľmi málo. Nejak ťažko sa nám kladú pozitívne myšlienky na papier. A prečo je tomu tak? Netušim.
Možno je zdieľanie krásnych chvíľ, pozitívneho uhlu pohľadu a kusu svojej krásnej duše v dnešnom svete považované za nebepečné, alebo nezaujímavé. Ktovie…..?