“Ahoj Veronika! Stretnime sa o 20:00, na pumpe – na Dlhých Dieloch! Vieš kde to je?”
Začal konverzáciu. Písal, že neznáša zdieľanie osobných údajov, že je alergický na sociálne siete, že má rád svoje súkromie a že nedôveruje ľuďom. Najprv som si myslela, že preháňa, aby zaujal.
“Ten návrh znie, ako z najhoršieho kriminálneho filmu o obchode s bielym mäsom! A čo bude potom? Kufor auta a rakúsky bordel?“ Pomyslela som si.
„Poďme radšej do kaviarne niektorého obchodného domu.“ Navrhla som.
“Je tam príliš veľa ľudí. Mám rád väčšie súkromie, daj niečo iné!” nepáčilo sa mu to.
“Tak poď so mnou venčiť do lesa. Tam je dosť súkromia!” S mojim bodyguardom – šesdesiatkilovým stredoázijským ovčiarskym psom sa kriminálneho príbehu neobávam.
Z auta vystúpil asi dva metre vysoký, tmavý chlap a prehovoril dosť silným bratislavským prízvukom.
“Takže, Ahoj, ty si teda Veronika? Ježiš, aký veľký dunčo!”
Dusty bol celý čas na dlhej stopovačke a poctivo strážil. Keďže ho pramálo zaujíma, že sa po ceste sa snažia s okrem neho ísť aj dvaja ľudia, chodil zľava doprava a do kruhu okolo nás, takže sme sa museli sústrediť kam šlapeme.
Asi po dvadsiatich minútach sledovania pohybu mojho psa a sústredovania sa nato, aby sa nepotkol, skonštatoval:
“Toto je ako kamasutra. Krúžime tu okolo seba a zmenili sme polohu už tak najmenej sto krát. Zaujímavé! Tento tvoj dunčo ma aj zoberie na vedomie? Alebo ma bude celú prechádzku ignorovať. A spáva s tebou aj v posteli? Moja bývalá mala psa a ten sa stále váľal v posteli. Pes tam nemá čo robiť. To je môj názor.” Zhodnotil.
„Aké filmy máš rada?“ Začal s témou, ktorá sa tuším dnes používa namiesto frázy “Poď si ku mne pozrieť moju zbierky motýľov”.
Tak sme si vymenili informácie ohľadne nášho filmového vkusu a to čo prišlo potom som teda skutočne nečakala!
Vypočula som si 20 minút monológu útržkov z Monthy Pythna v angličtine s britským prízvukom.
On sa bavil znamenite na tom, že si odriekal dialógy dvoja hlasmi a menil mimiku tváre. Iba som ho v nemom úžase sledovala.
Ukončil “dialóg“, zasmial sa spokojný so svojim výkonom a zakončil.
“Takže ideme k tebe pozerať Jasona Stathama?”
Keď som túto variantu odmietla, plynule pokračoval ďalej.
“Som hladný Veronika, nezájdeme na večeru?“
„Dustyho kľudne odvez domov a vráť sa. Ja som s rande spokojný. Ty si presne taká, ako som očakával. Tie tvoje bicepsy ma úplne rajcujú, mám na ne silnú fixáciu. Máš neuveriteľne krásne oči.“
„Ten tvoj účes som síce nepochopil, to má byť asi na Jaromíra Jágra. Ale to nevadí! Máš veľkú charizmu, takže som si vlasy takmer ani nevšimol!”
Uzavrel samozrejme znovu hodnotením celé rande a pohol sa k autu.
A tak dostal svoj pseudoním – „Jáger“.
Ja som mala pocit, že som v nejakom komediálnom filme, alebo v strytej kamere. Zaujímalo ma stále viac, kam až dokáže zájsť. A mal toho pripraveného ešte dosť.
“Veronika, už si tikajú biologické hodiny? Lebo ja deti moc nemusím.” Odhryzol si z rezňa.
A pokračoval historkou, na ktorú vyzeral byť veľmi hrdý.
“Mňa ženy dosť chcú. Veď nakoniec som dokonalý a nemám chybu. (uškrnul sa) Chodím s bratrancom do jedného podniku v centre, ktorý vlastní naša rodina. A minule pri bare si vybral jednu kočku.
On má slabosť na ženské nohy a ona ich mala dlhé a krásne.
Tak sme sa s ňou dali do reči, kúpil jej drink, chvíľu sme s ňou kecali, on sa ju snažil baliť, ale ona krava chcela mňa. Tak som ju musel poslať do „preč“. A toto ja musím riešiť stále!
Takže po večeri ideme k tebe, pozerať DVDčka? Počul som od kamarátov, že tieto zoznamky sú dobra databáza na „jebačky“!” plynule premostil.
Keď sa dočkal odpovede – NIE, nevzrušene pokračoval ďalej, akoby nič tým, že ma pobozkal na obe líca a uzavrel konverzáciu konštatovaním:
“No nič teda. Ide sa ďalej – „Show must go on“. Idem do mesta za bratrancom! Dobrú noc!”
Hneď na druhý deň mi napísal.
“Čau siláčka! Dáme pretláčanie?” A táto veta ma čakala v e-mailovej schránke skoro každé ráno, vyše pol roka.
Aby som mu úplne nekrivdila, veta sa striedala s linkami na youtube. Posielal mi videá so strašne veľkými mužatkami, asi najhroznejšími, ktoré na nete mohol nájsť.
Keď som spradicky odísala, niečo v zmysle, že taká konverzácia ma nezaujíma, prišla mi odpoveď:
„Máš depresiu z dnešných chlapov? To máš blbé, dievča! Musím si pozrieť ten tvoj fitnes progres sám, Kde a kedy?“
A hneď nato mi prišiel ďalší mail, s detailným popisom kruhového tréningu, ktorý podstúpil ráno.
Potom som urobila začiatočníčku chybu a namiesto mlčania, som pokračovala v konverzácii.
„Po týchto divných správach a komunikácii „dlaždíc like – kedy a kde“ progres neuvidíš. Tak mesiace dozadu keby si ma pozval do kaviarne na kavu, ako normálny človek, mohli sme sa baviť úplne iným spôsobom. Mimochodom už dávno som sa ťa chcela opýtať, či sa ti takýmto spôsob komunikácie niekedy, nejakú ženu podarilo zbalil.“
Prišla mi odpoveď.
Predmet mailu: „V mene všetkých dláždičov.“ Text správy: „Nuž, čo sa dá robiť. Mrzí ma, že si takto vnímala.“
A za tým hneď druhá správa, s detailným popisom tréningu a za tým jednoslovná otázka. „Ty?“
Neodpovedala som už. Vlastne som po čase na ten mail, kam mi písal aj zabudla.
O pol roka som sa tam náhodne nalogovala a našla som si tam nasledovné správy.
„Ahoj Veronika. Ideme dnes spolu venčiť tvojho hafana?“
„Ty už sa so mnou fakt nebavíš?“
„Never givu up. Never stop to believe!“
„Myšlienka. Nie je dôležité ako silno vieš udrieť, život aj tak udrie silnejšie. Dôležite je, aký uder znesieš a hoc aj padneš, dostaneš sa spať na nohy a ideš ďalej. Nikdy sa nevzdávaj, nikdy neprestavaj veriť!“
„Ale veď už odpíš!“
Posledná správa napísaná pred pár dňami bola s textom country piesne o krátkej láske, ktorá skončila, pretože muž sa nevie a nechce zmeniť.
Nuž, zaujímavý zmysel pre humor, pán Právnik! Celkom som sa aj pobavila, aj poučila. Hlavne v tom, že nieje treba očakávať príliš veľkú zmenu tam, kde niet pomoci. A za to, ďakujem. Zhodnotila som na záver ja. 🙂