Tak sme si vychutnávali pokoj a samotu v krásnej záhrade pri bazéne v Penati klube. Myslela som na to aké mám šťastie, že možem tráviť jeden z posledných dní mojej nezamestnanosti rozjímaním o ľudskej duši a ľudských osudoch s mojou novou kamarátkou.
I napriek tomu, že sme sa vlastne vôbec nepoznali, sme sa bavili dosť otvorene. Asi to má čo robiť s tým, že v nahote je pravda. A my sme strávili vyše štyroch hodín v teplej výrivke nahé a úprimné.
Teraz sme malátne zabalené iba v plachte ležali vonku na lehátkach, ona fajčila a ja som si užívala dotyk drobného dažďa na tvári.
Myslím, že sme sa obe stretli v pravý čas a úplne náhodou, ako to už býva. Vraví sa, že kto je otvorený a bez očakávaní prijíma neočakávané, dočká sa najmilších prekvapení a poučení. Toľko postreh o prijímaní a dávaní. Ale to je iný príbeh, ktorý sa týka niekoho iného a stal sa omnoho skôr ako prebehlo naše stretnutie s Cleou.
“Zoe, dávaj si dobrý pozor, akým sposobom vstúpiš druhému človeku do živote, pretože tým ovplyvníš jeho i svoju ďalšíu životnú dráhu. Uvedom si, že tým berieš na seba čiastočne zodpovednosť za to akým smerom sa može ten človek vybrať.“
Zamyslene mi opovedala Clea na moju otázku, prečo je tak komplikované pre niekoho sa proste uvolniť a nechať veci plynúť. Nad týmto problémom som sa totiž nahlas zamýšľaja v súvislosti s nejakými kamarátskymi vzťahmi.
Najprv som si pomyslela: „ Ona si teda verí, keď is myslí, že može mať vplyv na niekoho iného.“
Po dlhšej úvahe a analýze vlastných ciest a ľudí, ktorým som vstúpila do života a vice versa, som nakoniec pochopila čo mala na mysli.
„Chýba mi pokora!
Práveže to ja si myslím, že mám na druhého človeka až veľký vplyv a často hoci v najlepšej viere sa stariem do vecí, do ktorých mi nič nieje. Ba čo viac, robím to silou a presviedčaním.
Človek sa može meniť iba sám. A či je to na základe impulzov z vnútra, alebo vplyvu zvonka? To je úplne jedno, nakoniec je to aj tak len jeho vlastné rozhodnutie.“
Chcela mi povedať, že si mám s pokorou uvedomiť a správne posúdiť, kde je moje miesto.
Nemáme právo si myslieť, že človek, ktorému venujeme radu, pomoc, svoju doveru, lásku, alebo priateľstvo nám niečo dlhuje. Rovnako nemožeme očakávať, že ponúkaný názor, dobre mienenú radu, city, alebo priateľstvo musí automaticky prijať. Ak sa rozhodne, že tak neurobí, nemáme proste právo hnevať sa.
A pritom sa na našich priateľov presne pre takého veci hneváme skoro stále. Sama som dobrým príkladom.
Vlastne s ohľadom na úctu k tomu druhému, ale hlavne s ohľadom na vlastnú sebaúctu máme právo pozitívne a otvorene povedať čo si myslíme a nechať toho druhého nech sa rozhodne ako s tým naloží. On má rovnako právo poziivíne a otvorene poďakovať a odmietnuť ak to tak cíti, otočiť sa a ísť si vlastnou cestou. Alebo ten dar proste príjme.
Prijímanie a odmietanie s ohľadom na seba samých ale aj s ohľadom na druhého sa mi zdá civilizovaný a jemný, v konečnom dosledku celkom prijemný spôsob komunikácie medzi dvoma ľuďmi.
Nejak sa mi ale zdá, že nás namiesto toho niečo zvádza radšej k urážaniu, zraňovaniu sa navzájom, odháňaniu ľudí od seba, nechávaniu vecí nevyslovených a vyšumených bez uzatvorenia a posunutia sa dálej, alebo k ignorácii a predstieraniu, že sa nič nedeje.
Asi nieje jednoduché len tak pustit hoci nefunkčný a energiu uberajúci vzťahu, konverzáciu, priateľstvo, kamarátstvo, alebo známosť i napriek tomu, že nás nerobí šťastnými.
Myslím, že to je neopodstatnený strach zo straty a strach, že to je jediné čo je a iné už nepríde.
Zábavné na tom je, že všade na okolo vidíme dokazy, že vždy príde niečo iné. Rovnako ako sa menia ročné obdobia.
Hľadanie stredu a správnej miery „záležania, záujmu, lásky a sebalásky“, rovnako ako viera v inteligenciu ľudskej duše a schopnosti našej vlastnej zmeny je asi tá cesta ktorou sa oplatí vydať.
Keď sa zamyslím nad nejakým príkladom, zvieratá to vedia úplne ukážkovo. Akosi inštinktívne. Často sledujem svojho psa, ako s úctou pristupuje k svojim „kamarátom“ a ako sa bez konfliktu dokáže vzdialiť od takých, ktoré neprejavujú prílišné nadšenie z jeho prítomnosti. Nerobí to iba zo slušnosti voči tomu druhému, ale urobí to hlavne z úcty k sebe samému. Vždy ma udivuje s akou gráciou to robí a ako ho vždy automaticky všetci respektujú.
My ludia sme nejak nadobudli dojem, že si zo vzťahu možeme automaticky brať a na pokoru a na preukazovanie základnej úcty voči samím sebe ale i tomu druhému často zabúdame. Nejak si myslíme, že o ňu musí ten človek bojovať a nezaslúži si ju automaticky.
Kde sa v nás tento predpoklad zobral?
Mlčky som takto sedela a rozjímala asi hodinu, ani som si neuvedomila, že Clea sa uprene na mňa celú dobu s úsmevom pozerá. Keď som sa na ňu otočila a chystala som sa zdoveriť s mojim novým poznaním pokývala hlavou a odvetila.
„Chápeš už. A vysvetľovanim a bojom tiež nič nedocieliš, pretože v boji niet víťaza, iba porazených.„
V takomto súznení a porozmení sme si poďakovali, za vzájomné zdieľanie a išli sme z tohto zenového miesta spať do reality bratislavskej záchy, sledujúc ľudí ako sa zamračene pozerajú pred seba a snažia sa dostať čo najskor domov z práce. Na uliciach všade na okolo rýchlo kráčali iný ľudia, skoro každý držiac v ruke telefón a neuroticky vyťukávajúc správy do kybernetického sveta. Každý z nich si riešil svoju malú drámu a nic sa veľmi nevenoval okolitému svetu a už vôbec nik neočakával neočakávané.